Úvod:
Z času na čas to máme asi všetci. Máš všetkého a všetkých tak akurát, akútne potrebuješ dobiť baterky. V garáži ti stojí motorka, šotoliny a kľukaté cesty Ťa doslova volajú na diaľku.
V práci ohlásim voľno na drzovku, pri oznámení priateľke už nie som taký frajer :) a kamošovi na dôchodku oznamujem, aby sa balil, vo štvrtok ráno odchádzame smer Tolmezzo.
V práci ohlásim voľno na drzovku, pri oznámení priateľke už nie som taký frajer :) a kamošovi na dôchodku oznamujem, aby sa balil, vo štvrtok ráno odchádzame smer Tolmezzo.
Deň prvý:
S kamošom sa stretávam ráno o 07:00 na starom známom mieste. Po prehodení pár milých slov rovno stáčam na hraničný prchod Kittsee v AT. V navigácii mám zadaný cieľ, bez nejakých konkrétnych požiadaviek, trasu mám zvolenú krátku. Len okom hodím na náhľad, vedie nás to popod Graz aj Klagenfurt cez hraničný prechod Tarvisio. Je to už taká klasika. Do cieľa ukazuje nejakých 580km, čo je v pohode aj s prstom v nose.
Cesta až po úroveň Viedne je vždy taká nudná a len tlačím čas, nech už opúšťame tento úsek. Za viedňou je to už iný svet a s približujúcimi kopcami sa zväčšuje aj úsmev na tvári.
Kamoš osedláva Horneta z 2013 roku, ktorý je mimochodom na predaj a je to cukrík. Nemá tam ani štít, ani držiaky batožiny. Čiže jeho tašku mám na svojej CB500x a na chrbte si nesie jeden vak. Príbeh žiadného štítku sa ešte len dostaví...
Počasie je ukážkové, slnečno a asi až moc teplo, ale stále v rámci znesiteľnosti. Takmer stále kopírujeme Slovinské hranice.
Je až neuveriteľné ako sa vie zmeniť príroda. Už si hodinu od Viedne je to úplne iný svet. Touto trasou som ešte nešiel a bol som milo prekvapený, koľko je tám zákrut, pod Grazom je to motorkársky raj. Samá kopce, vrtule, lesy. Vôbec nás neserie, že nás dávajú dole všetci miestni piloti, my sa predsa kocháme.
Kamoš hlási že ho bolí riť a chelo by to prvú zastávku na tankovanie. Ak by však mal Forzu, ktorú predal, zastavil by najradšej až v IT. V minulosti keď som chcel cikpauzu tak dedo frflal či nevydržím ešte, teraz sa karta obrátila. Heh. Tankujeme, pijeme káfu, lebedíme na lavičkách. Po krátkom občerstvení štartujeme naše Hondy a padáme ďalej. Cesta je už taká, na akú sme zvyknutí. Čistý, široký asfalt, slušní plechovkári, smerovky, daj prednosť, žiadne cpanie do cesty. Na toto nie sme z našich ciest zvyknutí, ale je to príjemná zmena. Pod Grazom sa cesta ešte viac mení a serpentíny striedajú serpentíny. Ozaj si to neskutočne vychutnávame. Niekde v oblasti St. Margareten im Rosental tankujeme druhý krát, v kopcoch dávame druhú väčšiu pauzu, už je v celku teplo a tak zhadzujeme čo sa dá, sadáme do tieňa a konverzujeme.
Po pauze obliekame len nevyhnutné veci a upaľujeme s cieľom zastaviť až pri ubytovaní. Pri prechode cez hranice brzdím kamoša, aby sa otočil späť k tabuli, šak nepôjdem ďalej bez selfie. S hondou ešte predsa nemám fotku.
S kamošom sa stretávam ráno o 07:00 na starom známom mieste. Po prehodení pár milých slov rovno stáčam na hraničný prchod Kittsee v AT. V navigácii mám zadaný cieľ, bez nejakých konkrétnych požiadaviek, trasu mám zvolenú krátku. Len okom hodím na náhľad, vedie nás to popod Graz aj Klagenfurt cez hraničný prechod Tarvisio. Je to už taká klasika. Do cieľa ukazuje nejakých 580km, čo je v pohode aj s prstom v nose.
Cesta až po úroveň Viedne je vždy taká nudná a len tlačím čas, nech už opúšťame tento úsek. Za viedňou je to už iný svet a s približujúcimi kopcami sa zväčšuje aj úsmev na tvári.
Kamoš osedláva Horneta z 2013 roku, ktorý je mimochodom na predaj a je to cukrík. Nemá tam ani štít, ani držiaky batožiny. Čiže jeho tašku mám na svojej CB500x a na chrbte si nesie jeden vak. Príbeh žiadného štítku sa ešte len dostaví...
Počasie je ukážkové, slnečno a asi až moc teplo, ale stále v rámci znesiteľnosti. Takmer stále kopírujeme Slovinské hranice.
Je až neuveriteľné ako sa vie zmeniť príroda. Už si hodinu od Viedne je to úplne iný svet. Touto trasou som ešte nešiel a bol som milo prekvapený, koľko je tám zákrut, pod Grazom je to motorkársky raj. Samá kopce, vrtule, lesy. Vôbec nás neserie, že nás dávajú dole všetci miestni piloti, my sa predsa kocháme.
Kamoš hlási že ho bolí riť a chelo by to prvú zastávku na tankovanie. Ak by však mal Forzu, ktorú predal, zastavil by najradšej až v IT. V minulosti keď som chcel cikpauzu tak dedo frflal či nevydržím ešte, teraz sa karta obrátila. Heh. Tankujeme, pijeme káfu, lebedíme na lavičkách. Po krátkom občerstvení štartujeme naše Hondy a padáme ďalej. Cesta je už taká, na akú sme zvyknutí. Čistý, široký asfalt, slušní plechovkári, smerovky, daj prednosť, žiadne cpanie do cesty. Na toto nie sme z našich ciest zvyknutí, ale je to príjemná zmena. Pod Grazom sa cesta ešte viac mení a serpentíny striedajú serpentíny. Ozaj si to neskutočne vychutnávame. Niekde v oblasti St. Margareten im Rosental tankujeme druhý krát, v kopcoch dávame druhú väčšiu pauzu, už je v celku teplo a tak zhadzujeme čo sa dá, sadáme do tieňa a konverzujeme.
Po pauze obliekame len nevyhnutné veci a upaľujeme s cieľom zastaviť až pri ubytovaní. Pri prechode cez hranice brzdím kamoša, aby sa otočil späť k tabuli, šak nepôjdem ďalej bez selfie. S hondou ešte predsa nemám fotku.
Deň druhý
Ráno vstávame s pocitom "konečne ráno" nakoľko sa nám spalo prvú noc nejak blbo a boli sme happy že je konečne svetlo.
Nastáva ranná rutina, a šup ho na raňajky, ktoré sme si deň vyklikali na papierovom checkliste :) Dávame rannú kávu, ktorá umocňuje istú potrebu...
V navigácii mapy.cz volím uloženú trasu, sadáme na moto a vyrážame. Nakoľko je vcelku teplo, volím len klasické džínsy a mikinu, zvyšok oblečenia cpem do kufra.
Smer Seceda je k dispozícii len jedna cesta z ubytovanie, keď sa bavíme o krátkej trase. Prvé kilometre vyzerajú, ako keby som zle odbočil, úzke kľukaté zákruty nonstop do konca. Hubu som mal neskutočne dokorán otvorenú. Pre mňa to bolo motoporno, doslova. Zo začiatku striedali serpentíny turistické dedinky, v ktorých bolo snáď milión áut a ešte viac ľudí, kľudne by som to mohol špecifikovať medzinárodnou uznávanou jednotkou poko..t, doslova. Títo ľudia mali neskutočnú tenciu sa všade hádzať pod kolesa, vôbec ich to nesralo, ale to bolo asi jediné negatívum dnešného výletu.
Neskôr to boli už len samé serpentíny, skaly, passa, autobusy, karavany, motocykle. Moja ľavačka dostala pekný zaberák zo spojkovanie, áno, zo spojkovania. O 3 stupni sa mi mohlo len snívať.
Kamoš hodnotil túto cestu ako Stelvio + Grossglockner dohromady a ešte prídavok navyše. Dohromady to bolo 340k kopcov, 360°zákrut, vracákov, podvracákov, postreľovania do výfuku. Strašne som sa z toho tešil, moja prvá takáto cesta. Čo bolo horšie, že kamoš na Hornete neskutočne pičov.l na každu zákrutu. On sa naspojkoval za celý život až až, u mňa to bola prvá moto, takže som sa niesol ako hovno na paličke. Miestami som si musel stíšiť intercom :) Buď frflal na zákruty, alebo sa pýtal koľko km ostáva, alebo keď bola lanovka nad nami, tak uvažoval, že aj tu je to pekné a môžeme skončiť tu. Nie nie, môj cieľ bol jednoznačne Seceda, aj cez mŕtvoly :)
Po asi 4 hodinách prichádzame do cieľového mestečka Ortisei, odkiaľ ide lanovka až hore. Chvíľu čakáme na voľné miesta v platenom parkovisku, aj keď aj toto sa dalo vyriešiť bezplatne, ale čo keď bol niekto hrr, po asi 15 minútach parkujeme, prehadzujem boty a časť oblečenie a mierime k pokladni. Vstup až hore na osobu bol okolo 35€, nepamätám si to už presne. Pomerne rýchlo nasadáme do kabínkovej lanovky a štveráme sa hore. Pred nami sa objavujú skaliská jak hrom. Pozeráme dole neveriacky na ľudí, čo sa rozhodli si to vyšlapať, ale chápem. mať viac času a turisté oblečenie, šlapal by som tiež. Hore sa išlo dvoma lanovkami s prestupom na medzi stanici. Po vystúpení sa mi zase otvára huba, konečne ten šúter vidím na vlastné oči. Vyťahujem svoj fujifilm X - T30 a fotím. Pre lepšie fotky musím vyšlapať asi 15 min do kopca, aby som mal lepšiu kompozíciu. Kamošovi výhľady z plošiny stačia a nechce ísť ďalej, na druhej strane chápem, v motočižmách sa ide blbo po tej šotoline. Po asi 30 minútach sa vraciam k plošine a ukazujem fotky, potom zistil, že ten pohľad zhora stojí za to, a tak zase obaja šlapeme hore...
Robíme povinné selfie a pre krátkosť času sa musíme zdekovať dole. V dolnom nástupišti je reštaurácia a tak dávame výživný obed, hotdog s hranolkami.
Statočne napráskaný sa presúvame k moto, prezliekame a prcháme späť. Mraky nad nami neveštia nič dobré. V jeden okamih som nesprávne odbočil a v tej chvíli sa spustil leják, nakoniec sa moja chyba ukázala ako výhoda, lebo nachádzame budovu so strieškou, kde sa schováme aspoň my. Našťastie len letmo mokrý. Mohlo to byť horšie, keďže som mal len mikinu a džínsy (a ono to bolo neskôr ešte horšie)
Lejak po 30 minútach končí, čakáme ešte pár minút, kým stečie voda z ciest a pokračujeme ďalej. Slnko opäť vyšlo a obaja si vychutnávame scenérie v spojení s dymiacimi horami. Sem tam zastavujeme, pretože mám potrebu fotiť.
S ubúdajúcim časom sa začína stmievať a zmrákať. Obaja máme zapnuté navigácie a interkomom si navzájom kontrolujeme správnosť a zhodnosť trasy.
Príchodom tmy sa spúšťa taký ten pravý alpský lejak. Snažíme sa držať pokope, no kamoš nemá štít na moto, takže veškerý dážď dostáva pekne na seba, k tomu má už staršie gumy, ktorým moc v daždi neverí, medzi nás sa tak dostávajú autá, ktoré ešte viac prehlbujú priepasť medzi nami. Po odbočení do kopcov, smerujúcich k ubytovaniu zisťujem, že v spätnom zrkadle nikoho nevidím, len čiernočiernu tmu. V tej chvíli mi volá kamoš, opisuje miesto kde sa nachádza a mám ho ísť hľadať. Tak sa otáčam a v tom daždi idem niekoľko km späť. Nikde nikoho, otáčam späť a idem hľadať viac dopredu, ak náhodou prešiel odbočku. Opäť nikto nikde. Otáčam teda späť, nakoľko tesne pri tej správnej odbočke sa nachádza zatvorená pumpa, odparkujem, utieram prilbu a volám. Prisahám na Odina, že som mu volal späť snáď 50x, že ho neviem nájsť. Hodinu tam stojím v tme a daždi jak cicina, zrazu telefón a po jeho odpovedi že kde som, lebo on je už na hotely ma vážne skoro ujeba.o na mesiac. Chvíľu túto informáciu ešte rozdýchavam, sadám na moto a v čiernočiernej tme v daždi pokračujem ešte asi 40 min na hotel. Po príchode ma čaká pri garáži a pýta sa kde som. Nemusím ďaľších pár minút vysvetľovať, jaký som bol nasratý :) A jeho odpoveď? Navigáciu mu aj ukazovala kadiaľ má ísť, ale neveril jej, myslel si, že to nie je správna odbočka. Uaaaaaa.
Touto bodkou to dnes končí, alebo skôr výkričníkom?
P. S.: Stále je to môj super motorkový parťák na cesty i necesty :)
Deň tretí
Ráno sa budíme v pohodovej nálade, veci uschli, presúvame sa k raňajkám a diskutujeme kam. Kamoš chce ísť vymočiť červíka do Lignano Sabbiadoro ale ja chcem zažiť svoju prvú ľahkú offroad vložku. S tým, že si neskôr zavoláme a niekde sa stretneme. Cez deň má byť slniečko, tak idem opäť v obyčajných džinsoch a mikine :) Do navigácie volím Panoramica a postupne stúpam horskými asfaltkami.
Dedinky sa zmenšujú a s nedôverou pozerám do navigácie, kde to môže začať horská vyhliadková cesta? V poslednej dedinke sa seknem o jednu odbočku, ale stará babka mi naznačuje, aby som odbočil kúsok ďalej. Zjavne nie som jediné individuum hľadajúce správnu cestu. Po pár metroch končí dedinka, nastupuje rozbitá uzučká asfaltka, lemujúca lesom. Navigácia neklame a začína tá úžasná cesta hore do nebies. Zákruta za zákrutou. Cesta široká horko ťažko na jedno auto.
Doprava žiadna, sem tam niekde auto odparkované na kraji cesty, asfalt viac rozbitý, ale Honde to absolútne nevadí. V tej chvíli si uvedomujem, aké mám šťastie, že parťák šiel k moru a nie sem. Ten by sa hrozne upič..al na Hornete :)
Les zrazu zmizne a predomnou sa odhaľuje šotolinová cesta vysekaná do kopcov. Teplota úplne ideálna, všade naokolo kopce pokryté vegetáciou. Nikde nikto. Po čase zbadám v malom údolí chatku s občerstvením a peknou panorámou. Chvíľu zvažujem svoje schopnosti, lebo zísť dolu nevidím nejak tragické, ale cesta späť po skalnatom povrchu už vo mne vyvoláva istú dávku neistoty. Ale čo, keď nejde o život, ide o hovno a púšťam sa dole. Odparkujem a fotím. Pri chate stretávam prvých motorkárov, pozdravím sa a všímam si, ako si ma obzerajú a tak to je počas celej tejto vysokohorskej ceste.
99% stretávam GS. Zvyšok KTM, ojedinele Ducati. Všetci nastrojený od hlavy po päty, naložené kufre, drahé doplnky, drahé oblečenie a zrazu sa tam zjaví dáky magor na CB500X v džínsoch a mikine :)
Jediné moto vybavenie ktoré som mal práve na sebe bola prilba Nolan X70 II, rukavice a motočižmy s Goretexom :)
Následne pokračujem ďalej, kamenistú cestu hore nakoniec dávam s prehľadom. Zrazu ma zastaví brána s nápisom opravy ciest a premýšľam, ako moc som v prdeli. Z ničoho nič sa z druhej strany objaví skupina motorkárov, otvoria si bránu, tak sa nesmelo pýtam, či je cesta ok. Po odpovedí, že no problemo šťastný pokračujem ďalej. Sem tam stretnem motorkára, ale ináč nikde nik. Úplná samota a kľud. Neskutočný relax. Baterky sa mi pekne dobíjajú. Po absolvovaní celej tejto trasy a haldy fotiek volám kamošovi k moru, ako sa má. Dohadujeme sa, že tam ešte zotrvá a mám prísť dole za nim, omočiť červiká.
Natankujem a padám 144 km k moru. Našiel som voľné miesto hneď za jeho motorkou. Perfektné, parkujem, prezliekam a šup na promenádu. Uvarený, smädný, hladný s jedinou vidinou a to sa šplechnúť do mora. Vykračujem si, keď tu zrazu zbadám kamoša už na promenáde, prezlečeného. Pýtam sa ho čo tam robí, jeho odpoveď, no... roztrhla sa mu šlapka, spravil sa mu pľuzgier a serie na more. Jedného by šľahlo. Chuť na ovlaženie ma rázom prešla. A tak sa ideme najesť do centra do našej obľúbenej reštaurácie na špagety carbonara. Nikdy som naozaj nejedol lepšie cestoviny. Po napraskaní sme sa presunuli do obľúbenej kaviarne, kde sa chladíme colu a popíjame kávu. Zrazu sa pri nás zjavola mladá černoška s dieťaťom na chrbte predávajúc šperky. Tvárim sa, že tam vôbec nie som a dúfam, že kamoš robí to isté, ale hovnooo, on sa púšťa do konverzácie s cieľom, že aj tak nič nekúpi. Fotí si černošku, no tá keď zistí, že si aj tak nič nekúpi, nalieha na vymazanie fotky a nechce odísť, kým nevidí, ako ju vymazal do koša. Odkiaľ ju samozréjme vrátil po chvíli späť :) Následne sa presúvame k našej obľubenej zmrzline. Tam nám naložia take kopce ymrzliny za 2€, že ju nestíhame lízať. Ináč, sme prekvapení z cien. Žiadne markantne zdražovanie sa nekoná. Špagety stáli okolo 10€. Čo je úplne v pohode, toľko stoja špagety v BA a nesiahajú tým IT ani po obal :)
A tam Vám k tomu donesú ako predkrm pečivo, s ol. olejom, grissini na stole. Po obede donesú citronovo penovú zmrzlinu, alebo čo to je a následne ešte aj kyslé cukríky. Sú ale ozaj kyslé, nie sú pre padavky. Ako keby ste si z citróna lízli :)
Zas obžratý a zalepený od zmrzliny sa presúvame k lavičkám kúsok od moto, kde sa prezlečieme, sadáme na moto a ťaháme späť do hôr k ubytovaniu. Slnko už našťastie tak nepáli a po hodine jazdy mizne rovinka a nastupujú hory. Profil cesty sa opäť mení a ja si vychutnávam jej profil, zase som šťastný ako blcha.
Do hotela prichádzame v rozumnom čase, motorky parkujeme v garáži, ideme sa prezliecť a až do noci kecáme a popíjame nealkoholické tekutiny na hotelovej terase.
Večer líhame pomerne spokojní, no už nas desí, návratový deň....
Deň štvrtý
Tieto dni nikdy nemám rád, ale vždy ma hreje aspoň pocit na srdci a duši, že budem opäť so svojimi babami, hlavne s tou našou malou prinecničkou.
Po raňajkách balíme caky paky, platíme za ubytko a v slušných teplotách opúšťame hotel. Cesty sú pomerné prázdne, a tak si ideme svižným tempom a stále sa kocháme okolitou prírodou. V jednom okamihu stretávame pelotón. Miestna SBS nás nechce pustiť a tak sa skupina motoriek vlečie slimačím tempom. Kamoš v interkome zase brble, že asi niekde zastavíme a počkáme. Našťastie sa pelotón odkloní po pár km iným smerom a my sme môžeme opäť svišťať. Po prechode AT hraníc sa opäť mení štýl jazdy, uberáme plyn, zmierňujeme tempo, rešpektujme dopravné značenie, plné čiary a tak...
Ideme cez hory a prázdne Rakúske dedinky a tak je cesta úplne na pohodu. Prechádzame horskými asfaltom, nekončiacimi zákrutami a tak nasávame okolitú atmosféru. Benzín sa nám pomaly míňa, ale obaja máme spoločnú vadu, snažíme sa odčerpať čo najviac, nech môžeme nádrž riadne natlačiť čerstvým benzínom. Tiež tankujeme len na "značkových" pumpách. A aj keď začína byť dojazd tragicky, hovoríme si, že natankujeme na ďalšej. No riť paľovú, v tých kopcoch žiadna pumpa nie je. Kamoš hlásí dojazd pár km, u mňa detto. A tak sa v tom nádhernom kopci so širokým a čistým asfaltom šmolicháme na 3 a modlime sa. Keď už ideme na výpary a s božou pomocou, tu sa zrazu objaví pumpa, do nádrže som dal 17 litrov, takže mi ostalo 7dcl. No žiadna sláva :) Občerstvíme seba, i moto, zadkom dáme pauzu a ešte s jednou prestávkou prichádzame domov. Domov prídem okolo 20:00. Celkovo sme spravili okolo 2 000 km. Batérie dobyté na maximum a spokojní sa vraciame k svojím tolerantným polovičkám.
To naše hobby dokáže byť neskutočne uvoľňujúce. Myseľ si len tak plynie, vnímaš okolo seba vône a atmosféru, čo bežný plechovkár nepocíti. Nevieš s tým prestať a každú chvíľu premýšľaš, kam to bude na budúce. Plány na rok 2023 už mám, motorku som vymenil za Guzzinu V85TT, už len prečkať zimné obdobie. Kolesami dolu priatelia a veľa fascinujúcich zážitkov s tými našimi cestovateľskými parťákmi.